Martin Arnold
Predchádzajúcu časť sme skončili niečim, čo sa v hudbe nazýva klamným záverom. Znejú záverečné akordy, poslucháč si myslí, že dielo už končí – ale nie: záver príde až po kratučkej pauze. Pekný príklad predstavuje Rondo Beethovenovho 1. klavírneho koncertu C-dur, ktoré zdanlivo končí až trikrát. I ja som zvolil taký postup. Táto časť však už bude naozaj záverečná. Alebo nebude?
29. 5. 1975 – štvrtok
V utorok som dostal Frischov článok. Líši sa od môjho týmito podstatnými okolnosťami: ... [Vynechávame príliš odborný popis.] Ak ani Grad nezískal nič iné, je obsah mojej práce odlišný od ich prác.
31. 5. 1975 – sobota
Konečne som sa ubezpečil, že sa Frischovo riešenie líši od môjho v používaní Gibbsových súborov ... V svojom neúspechu vidím i značnú dávku úspechu. Ani Frisch, ani Grad nie sú diletanti. Keď svoje práce, ktorými ma predbehli, písali, mali za sebou iste dlhšiu prax než ja: ja totiž nemám
žiadnu. Môžem preto usudzovať, že moje schopnosti sú aspoň také ako Frischove (s Gradom sa porovnávať ešte nemôžem – jeho práce nepoznám) a teda nemám dôvod nepokračovať ďalej, avšak po lepšej predbežnej orientácii.
8. 6. 1975 – nedeľa
Upravil som tento týždeň úvod a záver svojho článku a zajtra túto upravenú verziu pošlem do Czech. J. Phys. Ak budú žiadať súhlas zamestnávateľa, poprosím ich, aby najprv posúdili článok a oznámili mi, či ho prijmú. Že súhlas im pošlem potom, lebo s jeho získaním sú spojené značné ťažkosti. Od zajtra hodlám začať upravovať svoj článok ďalej, ale skúmaním 1-rozmerného prípadu s interakciami.
Tu sa autor možno dopustil chyby. Volil cestu menšieho odporu a namiesto toho, aby poslal článok do iného renomovaného časopisu, s lepším objasnením svojich výsledkov, ponúkol ho domácemu časopisu. Bol zrejme unavený z predchádzajúceho "boja". Nič zlé sa síce nestalo, časopis bol medzinárodne uznávaný (sledovaný v Current Contents), ale autor tým stratil čas pre publikovanie v prestížnejšom časopise.
Dosiahnuť však publikovanie v "kapitalistickom" zahraničí by nebolo také jednoduché. Veď tam žili samí nepriatelia socializmu, trojhlaví draci, zlí vlci živiaci sa Červenými Karkulkami a rôzne blahu socializmu vonkoncom nenaklonené netvory. Vavrouch hrôzy imperializmu určite plasticky a farbisto (in Technicolor) líčil v svojich prednáškach na VUMLe. Iste sa aj dnes bojí cestovať do týchto, na zánik odsúdených, úpadkových krajín.
9. 6. 1975 – pondelok
Poslal som upravený článok do Czech. J. Phys. Pierre Ho. mi je ochotný v prípade potreby obstarať súhlas zamestnávateľa s obídením osôb, ktoré ma poznajú.
Súhlas zamestnávateľa bol v dobe "normalizácie" po barbarskej agresii ruských vojsk potrebný len nato, aby sa ešte aj vedecká práca znemožnila tým, ktorí neboli týmto aktom medzinárodného terorizmu nadšení. Autor o tomto dôvode vtedy ešte nevedel, lebo bol "osamoteným bojovníkom" aj na poli vedy. Navyše bol príliš pohltený svojim vedeckým problémom a disponoval príliš zdravým rozumom, aby ho niečo tak absurdné samého napadlo.
Vavrouch by s publikovaním v zahraničí problémy nemal, lenže on zasa nemal čo publikovať. Takže socializmus vytvoril absurdnú situáciu: publikovať mohli tí, ktorí publikovať nevedeli, a tí, čo by publikovať vedeli, zasa nesmeli – ak by samozrejme súčasne neboli také svine ako Vavrouch – čo sa síce stávalo, ale dosť zriedka. Takáto situácia samozrejme mohutne podporovala rozvoj československej vedy.
14. 6. 1975 – sobota
Včera som dostal z redakcie Czech. J. Phys. potvrdenie o príjme môjho článku s formulárom súhlasu zamestnávateľa, ktorý mám dať potvrdiť.
16. 6. 1975 – pondelok
Pierre mi dal "súhlas zamestnávateľa", ktorý som hneď poslal do Prahy.
21. 7. 1975 – pondelok
Odo dnes som mal byť na dovolenke. V piatok som sa už chystal odcestovať, ale silná búrka ma odradila. Lialo i celú sobotu a nedeľu. Pretože Vavrouch by mal hlúpe námietky proti "nenastúpeniu" dovolenky a pretože sa mi nechce obetovať 5 dní dovolenky na sedenie doma, nechal som sa uznať za práceneschopného (udával som hnačky a teplotu). Som teda od piatku "chorý".
24. 7. 1975 – štvrtok
Práceneschopnosť využívam na intenzívne štúdium. Teraz čítam Sinajovu prednášku na konferencii k 100. výročiu Boltzmannovej rovnice, uverejnenú v zborníku The Boltzmann equation: Theory and Applications (na veľké prekvapenie má tuto knihu košická ŠVK).
27. 7. 1975 – nedeľa
Zohnal som si i článok o "Sinajových guliach". Dokazuje v ňom čosi iné, než tvrdia Cohen, Uhlenbeck a Whightman. Fyzici asi nie celkom jasne chápu podstatu ergodickej teórie.
10. 8. 1975 – nedeľa
Vrátil som sa z dovolenky v Slovenskom raji, ktorá vyzerala takto: [Vyberáme iba z popisu jedného dňa:] 8. 8. Po modrej a zelenej značke sme sa dostali k ústiu Kyseľa, ... Celý deň nepršalo, asi od 10. hodiny bolo krásne jasno, túru sme skončili okolo 14. h. Všetky tieto okolnosti vedú k veľmi kladnému hodnoteniu tohoto dňa. Jediná tienistá stránka: na Čingove som sa stretol s neokrôchaným mamľasom: Vavrouchom. Čakal, že ho pozdravím. Nedočkal sa, takže sme sa rozišli ako mimobežky. Myslí si, že ešte aj vo voľnej prírode je mojim pánom – tupý blbeček. [Veru, veru, niektorí komunisti sa potulovali aj po rezerváciách ako bezprizorné zvery. Ešte aj vo voľnej prírode sa museli slušní ľudia komunistom vyhýbať ako besným psom.]
12. 8. 1975 – utorok
Dostal som z Czech. J. Phys. recenziu svojho článku. Recenzent ho odporúča prepracovať a považuje ho za originálny. Chyby, ktoré mi vytýka, vyplývajú z nepochopenia môjho prístupu, ktorý – podľa toho, čo mi vytýka – musí byť preňho skutočne originálny, t. j. neobvyklý.
21. 8. 1975 – štvrtok
Predvčerom som pricestoval z Brezna, z trojdňovej túry po hrebeni západnej časti Slovenského rudohoria, ktorú som už roky plánoval ako tzv. túru Detva-Mlynky.
17. 9. 1975 – streda
Včera a dnes som exaktne odvodil Gaussovo rozdelenie fluktuácii hustoty tým, že som aplikoval Bernsteinovu nerovnosť na odhad pravdepodobnosti fluktuácii. A to všetko iba vďaka nápadu použiť na všeobecnú distribučnú funkciu Bernoulliho schému dvoch alternatív: ...
4. 10. 1975 – sobota
Preložil som 7 strán. Prvý preklad po dlhej dobe. – Včera došlo k roztržke s Kr. – dúfam, že trvalej. Urazil sa, keď som ho uprostred kecania s Bo. zarazil výrokom: "Mohli by ste už prestať? Rušíte ma v práci".
13. 10. 1975 – pondelok
Dnes som sa bol zo zvedavosti pozrieť na pár minút na prednášku politického školenia, ktoré som mal navštevovať každý druhý pondelok od 14:30 (trvanie: 2-3 hodiny) po dobu dvoch rokov! Obsah: dejiny KSSZ, dejiny KSČ, marxistická "filozofia", politická ekonómia. Miesto konania: Závodný klub ROH v Šaci. O nič som neprišiel.
17. 10. 1975 – piatok
Zdá sa, že dnešný deň bude v mojom živote dňom významným. Včera som totiž v denníku Večer objavil inzerát, ktorým Ústav ABC hľadá samostatného referenta VTEI. Dnes ráno – využijúc Vavrouchovu neprítomnosť – som sa tam bol informovať, či nepotrebujú obsadiť funkciu trocha vyššiu. Ukázalo sa, že potrebujú aj vedúceho oddelenia. Po oficiálnom rozhovore mi terajší
vedúci na chodbe dôverne oznámil, že by som sa mohol uchádzať o lepšie platené miesto v Ústave KLM. Tento ústav vraj na také miesto vypísal aj súbeh. Poslúchol som túto (myslím, že dobre mienenú) radu a zašiel som na spomínaný ústav. Za chvíľu som sa dostal k riaditeľovi a po krátkom rozhovore som sa s prekvapením dozvedel, že je ochotný ma prijať s platom vyše 4000 Kčs. Taká náhla zmena mojich perspektív ma trochu vyviedla z miery.
22. 10. 1975 – streda
Značnú časť sobotňajšieho dopoludnia som venoval písaniu životopisu, ktorý treba priložiť k žiadosti o prijatie. V pondelok som v práci vyplnil potrebné dotazníky a okolo 12. h. (bez obeda) som odišiel do mesta za riaditeľom. Dohodol som sa s ním, že budem môcť robit CSc. z fyziky, že mi dá súhlas k publikovaniu i prekladaniu. – Včera zasadala konkurzná komisia
a popoludní som si bol vyzdvihnúť písomné oznamenie, že som prijatý. Výpoveď musím dať osobne Vavrouchovi a ten bude v práci až v pondelok.
30. 10. 1975 – štvrtok
V pondelok som podal žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru a vybral som si kvôli maľovaniu bytu dovolenku do piatku. Musel som však Vavrouchovi sľúbiť, že v utorok ráno prídem na "výrobnú" poradu a v stredu o 15:30 na schôdzu ROH. Sľúbil som, lebo by som dovolenku nedostal. V práci som sa samozrejme nemienil ani ukázať. Nebudem predsa kvôli kreténovi a jeho posratým schôdzam chodiť cez dovolenku do práce!
V stredu som však dostal oznámenie, že moju žiadosť o rozviazanie pracovného pomeru dohodou neprijímajú. Nežiadal som o rozviazanie dohodou a preto som sa telefonicky informoval o čo ide. Išlo o to, že osobné oddelenie neverilo, že Ústav KLM má právo vypísať konkurz. Oznámil som to telefonicky riaditeľovi ústavu, ktorého to rozčúlilo s tým výsledkom, že hneď popoludní som od neho dostal "oznámenie" pre osobné oddelenie, v ktorom objasňuje svoje právo vypisovať konkurzy. Dnes som napísal novú výpoveď, ku ktorej som priložil i toto "oznámenie" a odniesol ju do práce. Osobné oddelenie žiadalo však Vavroucha o vyjadrenie a ten upadol do takého pomykova, že čítal moju parriadkovú výpoveď asi štvrť hodiny až nakoniec napísal, že súhlasí s uvoľnením po uplynuti 2-mesačnej výpovednej lehoty. Výpoveď som potom odovzdal na osobné oddelenie. Vavroucha som ešte žiadal o to, aby ma uvoľnil k 15. 12. (to veľmi potrebuje Za., riaditeľ UKLM, asi kvôli počtu pracovníkov na konci roku). Nesľúbil, ale ani neodmietol. Keďže schôdzu ROH medzitým presunul na dnes, zostal som na nej. Na nej halasil, že mi zvýši plat ak neodídem. Odbil som ho asi tým, že na to bolo dosť času dávnejšie a že taký plat, aký dostanem tam, mi on dať nemôže, pretože by potom mal on nižší plat, než ja.
9. 11. 1975 – nedeľa
Asi v stredu som bol na osobnom oddelení. Dozvedel som sa, že moju výpoveď budú akceptovať, ale že budú žiadať vrátenie bytu, pretože je podnikový. Ide o číru formalitu: náhradný byt MsNV nebude mať, takže v byte zostanem.
14. 11. 1975 – piatok
Včera som si bol na osobnom oddelení prevziať písomný súhlas s výpoveďou, v ktorom sa konštatuje, že výpovedná lehota končí 31. 12. 1975. Dnes som to bol ukázať Za. Ten ešte chce, aby som v priebehu decembra pracoval pre UKLM vo vedľajšom pracovnom pomere (zaplatil by mi vraj za zanedbateľnú prácu). Vavrouch proti tomu nemá námietky, ale chce, aby ho o súhlas požiadal Za. V pondelok teda pôjdem opäť k Za.
17. 11. 1975 – pondelok
Ráno ... som zostal doma. Preložil som 3 strany. O 10:30 som odišiel k Za., ktorý mi napísal žiadosť o uzavretie vedľajšieho pracovného pomeru. Žiadosť som dal Vavrouchovi, ale odmietol s ňou súhlasiť. Že vraj on nemôže. Po skončení práce som ho počkal a "vymenili sme si názory". Potom mi písomný súhlas dal. Odo dnes teda "pracujem" na polovičný úväzok v UKLM.
18. 11. 1975 – utorok
Spomínaná "výmena názorov" mala takýto pozoruhodný priebeh. Čakal som v knižnici [cez ktorú viedla jediná cesta do Vavrouchovej pracovne] na Vavroucha, ktorý sa – ako obvykle – kdesi potuľoval. Sz. mi dala kľúče od knižnice, lebo pracovná doba už končila. Okolo štrvtej sa objavil Vavrouch a lúčil sa otázkou, či už odchádzam. Odpovedal som, že ešte iba prichádzam
a ostentatívne som zamykal dvere knižnice, aby mu bolo zrejmé, že nebude môcť odísť z pracovne. Podhadzujúc zväzok kľúčov v ruke som za ním pomaly šiel. Zastal som v dverách jeho pracovne a neustále podhadzujúc kľúče som sa naň bez slova díval. Nedíval sa na mňa, začal sa usilovne prehrabávať v stole. (Dělal mrtvýho brouka).
"Tak sme tu sami, súdruh Vavrouch, môžeme sa konečne porozprávať tak ako si to želám ja a nie ako vy. Čo to tak usilovne hľadáte ?" Čosi zamumlal a bolo zrejmé, že sa v takej situácii ešte nikdy neocitol a cítil sa stratený. Žiadne marxistické poučky nedávali návod na to, čo si v takej situácii počať. "Teraz ma budete poslúchať: dáte mi písomný súhlas k vedľajšej pracovnej činnosti, a tiež všetky doklady, ktoré o mne máte. A napíšete mi posudok pre nového zamestnávateľa, ktorý vám nadiktujem. Odídem, až keď to všetko dosiahnem. Dosť dlho ste mi dávali príkazy, teraz vám ich dávam ja!" Vavrouch hbite pochopil, že o život mu nejde a to mu spôsobilo takú úľavu, že sa rozhlaholil o tom, ako on nikdy nič proti mne nemal, ako sme mohli dobre vychádzať. "Nemohli !" prerušil som ho s chladným výrazom tváre, "ja s triednym nepriateľom nemám zľutovania, vy áno?" Potom som ešte dodal: "Nekecajte, a konajte, nemám čas počúvať vaše táraniny !"
Vavrouch si sadol za písací stroj a poslušne vyďobkával, čo som mu diktoval. Ukázalo sa, že má aj moje písomné prehlásenie o odmietnutí účasti na politickom školení nestraníkov. Dokonca ma horlivo ubezpečoval, že ho nikomu nedal, akoby mi tým robil láskavosť. "Takže tá buzerácia bola vaša súkromná iniciatíva ! To vám nikto neprikázal, robili ste to len kvôli sebe ?" Chabo sa vyhováral, pokúšal sa vysvetliť aké nevďačné je byť vedúcim, až nakoniec skončil tým, že ja by som na jeho mieste nekonal inak. "Ja by som na vašom mieste predovšetkým nikdy nebol – ja nie som taká úbohá kreatúra ! A na žiadnom mieste by som nikomu zámerne a bezdôvodne neškodil. Nepoužívajte také primitívne argumenty. My dvaja sa diametrálne líšime, ja vás morálne prevyšujem tak, že si to vy ani nedokážete predstaviť. Ale mne na tom ani nezáleží. Som rád, že sa váš ksicht z môjho života už navždy vytratí !"
Keď som dosiahol všetko, čo som potreboval, opustil som miestnosť, odomkol knižnicu a kľúče nechal vo dverách. Dávno som sa tak blažene necítil !
19. 11. 1975 – streda
Včera som preložil 18 strán. Dopoludnia som bol doma. V práci som bol iba hodinu (Vavrouch nie je v práci). Okolo 15. h. som bol u Za.: dal som mu súhlas s vedľajším pracovným pomerom.
Dnes som v praci preložil 6 strán. O 14. h. som hotový preklad odniesol do PKO. Gl. mi dala hneď ďalší preklad. Využijem týždennú Vavrouchovu neprítomnosť na zarobenie "pár korún". Zajtra sa mám zoznámiť s oddelením VTI v KLM.
22. 11. 1975 – sobota
Za. ma vo štvrtok zoznámil s celým ústavom. VTEI má podľa všetkého len 5-6 zamestnancov – samé ženy.
Včera popoludní som prekladal "nesmierne dôležitý" materiál z ruštiny. "Zabezpečenie" prekladu mal na starosti samotný Jarolím. Keďže pisárka písala pomaly, nebol preklad o 15:30 hotový a do písania som sa pustil sám (keby som písal sám od začiatku, bol by hotový asi o 14:30). Chvíľu po 15:30 dobehol za mnou sám Jarolím. Bol rozčúlený a roztrasený v domnení, že do 16. h. nebude mať preklad "zabezpečený". Chudák, bol celý posratý od strachu. Nakoniec sám robil xerokópie. Čím väčší šéf, tým väčší strach. Z práce som odišiel po 16 h. (viezol ma "Pierrov" šofér).
27. 11. 1975 – štvrtok
Ráno sa ma Kr. pýtal, či odchádzam z VSŽ. Odpovedal som podľa pravdy. Potom sa odvážil spýtať kedy. Asi má informácie od Ku. – Vavrouch sa snaží vychádzať so mnou veľmi dobre. Chápem ho: bojí sa, aby nevznikol u nikoho dojem, že odchádzam pre chyby na jeho strane. Navrhol mi odmenu 400 Kčs za zostavenie adresára hutníckych podnikov RVHP (stalo ma to asi 3 h práce). Možno tým chcel kompenzovať i zníženie odmien v júli 1973, ktoré som mu pri
každej príležitosti pripomínal.
29. 11. 1975 – sobota
O mojom odchode sa včera dozvedela Špuntová. Čítala totiž inzerát, ktorý Vavrouch dal do Ocele východu. Pýtala sa ma, či sa ide oddelenie rozširovať. Objasnil som jej skutočnosť.
6. 12. 1975 – sobota
Včera som odovzdal 20 anotácií, ktoré som urobil tento týždeň. Najväčší výkon za celú dobu môjho pôsobenia vo VSŽ. Dôvod: Vavrouch mi sľúbil odmenu za likvidáciu "restov" a kolegom chcem trochu zdvihnúť normu. Priemerne som doteraz týždenne robil asi 7 anotácií.
Aj pre Vavroucha bol autor schopný pracovať za peniaze. Zradiť svoje politické presvedčenie však nebol schopný za nič.
10. 12. 1975 – streda
Včera som počul prekrásnu klavírnu skladbu: Sonátu D-dur, L. 164 Domenica Scarlattiho. Bola krásna svojou brilantnosťou, rozmachom a pompéznosťou. Starí majstri boli naozaj majstrami!
16. 12. 1975 – utorok
Dnes večer som zažil veľké hudobné prekvapenie: počul som Schubertovu symfóniu C-dur, tzv. "Veľkú". Fascinujúce boli posledné časti. Je mi jedno, či bol v nich Schubert ovplyvnený Beethovenom, Rossinim, alebo Weberom. Podstatný je jasavý pocit, nálada ako v to letné poludnie v Švedlári (kde sme ukončili túru), nesmierne radostná, čulá, živá, prostá, takmer ľudová hudba, z ktorej mladosť len tak srší. Už dávno vo mne žiadna skladba nevyvolala takú úsmevnú radosť.
30. 12. 1975 – utorok
Dnes sa konala "výrobná porada" za účasti Ing. Jarolíma, ktorej hlavným bodom bola oficiálna rozlúčka so mnou. Vavrouch sa "lúčil so svojim najlepším spolupracovníkom – a myslím to tak ako to hovorím" – zdôraznil. Jarolím môj odchod "objasňoval" tým, že na terajšom mieste boli už moje možnosti obmedzené. Komédia.
Opäť bol raz Vavrouch "úprimný" až tak, že o tom musel sám seba presviedčať. Odľahlo mu, veľmi mu odľahlo, že "poriadok" v jeho chlieviku nebude už ten nepohodlný "živel" rušiť.
Predvčerom som sa dozvedel, že moje miesto zaujme Ing. Emília Smutná, sestra Vavrouchovej manželky. Môjho nástupcu označil Bo. za Vavrouchovo tretie oko. Kolegovia sa uzniesli na tom, že ich perspektíva je krušná.
Včera mi Vavrouch oznámil, že za zvýšený pracovný výkon v posledných týždňoch mi dal odmenu 500 Kčs. Chce sa so mnou silou-mocou pekne rozlúčiť.
2. 1. 1976 – piatok
31. 12. bolo "posedenie" študijno-dokumentačnej skupiny. Musel som na ňom verejne potvrdiť, že 3 anotácie za deň možno urobiť. Z práce som odišiel okolo 13. hodiny, s nikým sa nerozlúčiac (okrem Vavroucha, ktorý mi odporne vlhkú ruku vnucoval asi 3-krát).
Z týchto takmer posledných riadkov už cítiť, že sa pocit krivdy a nenávisti pomaly vytráca. Vavrouch už prestáva v autorovom svete hrať akúkoľvek úlohu, pretože je jasné, že patrí do minulosti. Človek veľmi rýchlo zabúda a Vavrouch s tým počíta. Snaží sa vehementne hromadiť kladné dojmy – odmeny (aj keď ani to nie nezištne: vyzvedá, ako zostávajúcim zvýšiť normu). Zrejme by autor naňho celkom zabudol a s ním aj všetci, ktorí Vavroucha poznali iba v tých dobách. Lenže autor bol človek vnímavý, všestranne zvedavý, zaujímali ho aj problémy psychológie, bol zvedavý ako sa vyvíja ľudské myslenie, ako rýchlo človek zabúda, etc. a kvôli tomu – a len kvôli tomu – si vytvoril externú pamäť: zápisník, ktorý si viedol od detstva. Len vďaka tomu Zápisníku si na Vavroucha po novembri 1989 spomenul a znovu sa raz rozčúlil nad neohrabanosťou nežných "revolucionárov". Nechcel však pitvaním spomienok na bezvýznamného hochštaplera strácať svoj drahocenný čas a preto to zveril mne. Ako som sa úlohy zhostil, nech posúdi čitateľ. Ak dobre, budem uvažovať o vydaní tejto eseje tlačou.
16. 1. 1976 – piatok
Na novom pracovisku sú na mňa kladené také malé nároky, že som z toho až nesvoj. Cítim vnútornú potrebu niečo robiť, aby sa niekomu nezdalo, že nič nerobím. Niet však ani toho, komu by sa to mohlo zdať. Je mi až trápne brať toľké peniaze a prácu ani nepredstierať. Za predstieranie práce považujem prácu, ktorá má vonkajšie prejavy, či plody, a predstiera sa iba to, že mi získanie tých plodov trvalo ďaleko viac, než skutočne. Tu však nevidím ani
plody, na ktoré by niekto čakal. Plody odo mna čakajú tak asi v roku 1980. Ten trápny pocit mi nedovoľuje ani kľudne pracovať "na svojich" fyzikálnych problémoch. Azda je podvedome vyvolaný obavou, že som prijatý na jednomesačnú skúšobnú dobu a že ak za ten mesiac neurobím niečo prevratné, prepustia ma. Moje ratio mi hovorí, že je to nezmysel, ale emotio vytrvale našepkáva, že je to pravdepodobné. Asi po uplynutí januára zmizne i ten nepríjemný pocit.
Také pocity Vavrouch URČITE NIKDY nemal. Z práce mal panickú hrôzu. Jediné, čo ho na práci zaujímalo, bolo to, ako sa jej vyhnúť, zvaliť ju na niekoho iného, a ako pracovnú dobu zneužiť na zárobkovú činnosť, pri ktorej sa dá zarobiť čo najviac, a to čo najmenej namáhavou činnosťou bez akejkoľvek zodpovednosti. Rýchlo zbadal, že takou činnosťou bez akéhokoľvek rizika je "prednášanie" na VUMLe. Platili mu rovnako bez ohľadu na to, čo tam táral. Hlavne, že sa to "nieslo v znamení marxizmu-leninizmu". Čo ten úbožiak dnes bez VUMLu, preboha, robí?! Hádam sa len neživí poctivou prácou? Nie, to je vylúčené! Iste by radšej zhynul než pracoval.
4. 2. 1976 – streda
Dostal som prvú výplaty na novom pracovisku a bol som potešený zistením, že môj čistý mesačný príjem presahuje zhruba o 1000 Kčs príjem na predchádzajúcom pracovisku (bez prémií). Dnes som od Za. dostal ústny súhlas na vykonávanie môjho "koníčka" v pracovnej dobe. Môžem si z toho "titulu" kupovať i drahé monografie, ako knihy pre ústav.
O nepríjemných pocitoch z ničnerobenia sa už v ďalšom nepíše. Zrejme sa vytratili a autorovi práca fyzika na oddelení VTEI išla od ruky. Riaditeľ ústavu KLM nebol nikdy členom strany. Žiadne politické aktivity sa na tomto pracovisku od autora nežiadali, žiadnemu styku so zahraničím sa prekážky nekládli. Každá publikácia autora sa oslavovala ako úspech ústavu.
Dokazuje to celkom jasne, že socializmus sa dal prežiť aj bez BSP, bez socialistickej súťaže, slávnych prvých májov, verejných straníckych schôdzí, politických školení nestraníkov. Stačilo, aby hore nebol úplný idiot a pod ním hierarchie svíň rôznych plemien a aby ľudia nebudovali svoje kariéry na udávaní druhých.
Neverte preto tým, ktorí vám hovoria, že čosi MUSELI. NIE! Nikto nič nemusel!! Nikto nemusel byť členom strany, nikto nemusel strpčovať druhým život. "Musel" to len vtedy, keď chcel nad tých druhých "vyniknúť", ako istá súdružka, ktorá ulicu s pôvodne ľudsky neškodným názvom Ružínska, navrhla premenovať na Ulicu 60. Výročia Veľkej Októbrovej Socialistickej Revolúcie. Iste jej za to obyvatelia tejto ulice vzdávali vďaku a vzývali ju vždy, keď na svoje listy písali spiatočné adresy. A teraz si položte ruku na srdce a prisahajte, že to tá prasnica z nejakých dôvodov MUSELA urobiť! Niet takých dôvodov, a pre takú do neba volajúcu sprostosť niet ospravedlnenia. Tá sukina dcéra sa iba chcela svojou horlivosťou zapáčiť komusi hore, aby z toho mala nejaký zisk, rovnako ako Vavrouch. Vavrouch, to bol vlastne anachronizmus z päťdesiatych rokov, zdivená sviňa zatúlaná z minulosti, ktorá poznala iba svoj zakydaný rodný chliev a podľa neho posudzovala celý svet.
21. 6. 1976 – pondelok
16. 6. som odcestoval na seminár do Tatranskej Lomnice. V hotelovej izbe ma rozčúlil neporiadok: neprítomný spolubývajúci odbehol kamsi od prípravy uhorkového šalátu. Šalát to bol na môj vkus pozoruhodný: množstvo cesnaku prevyšovalo množstvo uhoriek tak, že uhorky ani nebolo vidieť. Vedľa šalátu ležal nahryznutý chlieb a použitý nôž. Celá hotelová izba od toho nepopísateľne smrdela. Nedočkavo som čakal, kedy sa spolubývajúci vráti, aby som mu mohol vynadať. O chvíľu do miestnosti vstúpil – Vavrouch! Pozeral som naňho kamenným pohľadom. Rozpačite sa po miestnosti tmolil, tváril sa, že čosi v taške hľadá, potom však opäť zmizol. Otvoril som okno, zistil som, či niekto pod ním nestojí a vyhodil som šalát s tanierom, chlebom aj nožom.
Miestnosť som dôkladne vetral, keď sa asi o pol hodiny ten smradľavý netvor vrátil. Zbadal, že stôl je prázdny, opäť sa tak nepopísateľne tupo nerozhodne prešiel po miestnosti a zmizol. Nevrátil sa do večera. Keď som sa ráno zobudil, zistil som, že sa "odsťahoval".
Toto je v Zápisníku posledná zmienka o Vavrouchovi. Ako mi autor potvrdil, odvtedy sa už nikdy nevideli. Ich cesty sa definitívne rozišli. O Vavrouchovi neviem nič, nikdy som ho nevidel. S istotou viem iba to, že žije ďaleko od svojho bývalého "podriadeného". Ale nepochybne sa nezmenil (k lepšiemu). Keď sa raz človek stane sviňou, je to už navždy (G. Orwell). Taká premena je nevratná.
Autor Zápisníka po krátkom pôsobení na UKLM nastúpil úspešnú vedeckú kariéru – úspešnú nie doma, ale v zahraničí. Jeho práce vyvolali záujem najprv na Univerzite v Uppsale, ktorá ho ako prvá pozvala na jeden rok ako hosťujúceho profesora. Súdruhovia nemohli urobiť nič proti pozvaniu svetoznámej univerzity a voľky-nevoľky museli vtáčika z klietky vypustiť. Urobili však to, čo vedeli a mohli – usilovne cenzúrovali jeho korešpondenciu a špehovali celú rodinu. K ničomu to však neviedlo, aj keď autor vstúpil do kontaktu s Nadáciou Charty 77 v Stockholme.
Potom to išlo aj v autorovom prípade už samo. Za prvým pozvaním nasledovali ďalšie a autor navštívil univerzity takmer všetkých európskych krajín (okrem Ruska, kde odmietol všetky pozvania aj po roku 1989 – z princípu). Jeho práce ovplyvnili mnohé oblasti fyziky a kognitívnej vedy. Po desaťročiach izolácie sa mu doslova otvoril svet: ako vedec navštívil všetky kontinenty (okrem Antarktídy).
Pokiaľ ide o vzťah k svinstvu, ani on sa nezmenil. Nenávidí akúkoľvek pretvárku a lož a posudzuje všetko racionálne a nepredpojate. Luďí posudzuje hlavne podľa ich schopností a pracovitosti. Váži si iba pravdovravných, priamych a hrdých. Do krajnosti neznáša poklonkovanie autoritám.
Bol veľmi šťastný, keď sa dožil pádu nenávideného komunizmu. Novembrom 1989 bol však sklamaný. "Revolúciu" považoval za neohrabanú, nedôslednú, za amatérske dielo detí komunizmu. Vedel, ako sa v nej malo pokračovať, ale všetci v tej eufórii potratili podľa neho rozum a dobrovoľne sa vydali do rúk kryptokomunistov. Žiaden politik na jeho rady nedal. Nuž, komu niet rady, tomu niet pomoci. Na túto tému sa v Zápisníku nachádza poznámka: "Petöfi vraj povedal, že zbabelý národ nemá nárok na slobodu."