TECHNIKY  
     Poznáte ten pocit, keď sa vám do rúk dostane 100-ročná pohľadnica, ktorá patrila k tým prvým? Je to hotový poklad.
     Najstaršími a dnes už vzácnymi sú pohľadnice - litografie (kamenotlače). Prvú litografickú dielňu založil v roku 1799 v Bavorsku Alois J. F. Senefelder. Pri tejto náročnej a pomalej technike grafik rozkreslil zrkadlový obraz mastnou litografickou kriedou na litografický kameň (jemnozrný vápenec). Pri jednofarebnom odtlačku vyleptal aj 4 kamene, aby sa dosiahli potrebné odtiene. Na farebnú litografiu potreboval 10 - 12 kameňov, pričom každú farbu a odtieň tlačil zvlášť. Na nepokreslenej ploche sa leptadlom (zmes vodného roztoku arabskej gumy a kyseliny dusičnej) zaplnili póry povrchu vápenca. Mastná kresba leptadlo odpudzuje a farbu prijíma. Tá sa odtláča v lise na pohľadnicový papier. Výsledná štruktúra obrazu je bodkovaná. Každá litografická pohľadnica je malým umeleckým dielom.
     Na sklonku 19. storočia sa rozšírila menej náročná a lacnejšia svetlotlač, ktorú rozpoznáme podľa charakteristickej červíkovitej štruktúry tlačenej plochy. Tlačovú plochu tvorí chromovaná želatina na skle, do ktorej bol vykopírovaný tónový negatív, vyvolaný vo vode. Svetlom rôzne stvrdnuté miesta farbu prijímajú a tlačia, zatiaľ čo vodou nasiaknuté miesta farbu odpudzujú. Svetlotlač pripomína fotografiu, ale pri dostatočnom zväčšení sa objaví charakteristický raster.
   Od polovice 15. storočia je známa tlač z výšky - kníhtlač (tlačia vyvýšené miesta tlačovej dosky). Jednofarebne vytlačené pohľadnice sa kolorovali pomocou šablóny.
   Na prelome storočí draždanská firma Stengel a spol. a pražská firma Lederer a Popper obohatili trh žánrovými reliefnymi pohľadnicami. Pri tlači žánrových a umeleckých pohľadníc dosiahla široké uplatnenie farebná knihtlač - farbotlač.
   Najdokonalejšou reprodukciou fotografického negatívu bola hĺbkotlač. Rozšírene sa ujala v 30-tych rokoch, napriek tomu, že prvé pokusy vydávať pohľadnice touto technikou sa uskutočnili začiatkom 20. storočia. Hĺbkotlač je vždy jednofarebná s veľkou škálou odtieňov, často hnedo, zeleno, či modro tónovaná. Pri zväčšení nenáchadzame v obraze žiadny raster.
   Po 1. svetovej vojne prevládala ručne kolorovaná pravá fotografia. Fotopohľadnice sa kolorovali pomocou masky, cez ktorú sa farba striekala alebo nanášala štetcom.
   Zlatá éra pohľadníc doznievala v 30-tych rokoch.
   Prevrat vo výrobe pohľadníc nastal zavedením bromografie - fotochemického rozmnožovania negatívu na kotúčový fotografický papier. Aj tieto pohľadnice sa dali tónovať, ale iba ako celok. Čierno - biele bromografické pohľadnice sa nie vždy stali výtvarnou fotografiou.
   Technika bromografie sa používala až do 60-tych rokov, kedy ju nahradila moderná ofsetová technika, ktorá navrátila pohľadniciam farbu, a ktorou sa tlačia pohľadnice aj v súčasnosti.